Kuchárske ruky mám po génoch od mamy, ktorá zakončila strednú kuchársku školu. Naučila ma všelijaké recepty, ako sú varenie špagetov, makarónov, „koláč s čokoládou a senutým (odstátym) mliekom“, "pusedľe“, plazmové guľky... Mama ma naučila väčšinou základné veci vo varení a pečení, ale len stará mama vie urobiť tie najchutnejšie staré jedlá.

  Ešte ako malá, každú sobotu som šla k starej mame pomáhať, vlastne „slúžiť“, keď robila tvarohové rezance na obed, alebo keď rozťahovala „réteša“. Vždy som sa radšej pozerala ako miesi cesto, rozťahuje a na koniec pečie to „réteša“. Pozerala som sa, pozerala a pokúsila som pomôcť starkej. Nebolo to vôbec ťažké, len je potrebný čas a trpezlivosť. Prvýkrát, keď som sa pokúsila robiť so starou mamou „réteša“, mala som päť rokov. „réteša“ sme robili so všetkými osýpkami, buď to bolo tvarohové slané alebo sladké, zemiakové, „oláskové“, kapustové, makové a špánkové s „grísom“. Cesto sa zamiesi z vody, muky a soli, a na koniec sa pridá trochu masti. Cesto sme rozdelili na štyri, alebo päť „lokšičkou“ (dielov, častí), ktoré museli odstáť okolo 15 minút, aby sa mohli rozťahovať. Na jeden, nie veľmi veľký stôl sme rozprestreli „šení“ (tkaný) „obrus“, na ktorý sa posypalo trochu múky, aby sa cesto, ktoré položíme na obrus nezalepilo. Cesto sa trochu natrelo so „spusťenou“ masťou a potom sa rozťahovalo. Rozťahovalo sa tak, že stará mama a ja sme šli okolo stola do kruhu, pokiaľ sa cesto neroztiahlo tak, aby trochu trčalo z okraja stola. Potom som ja obtrhala okraje, ktoré sa nevyhadzovali, ale položili ku cestám, ktoré oddychovali a na koniec sa aj z tých okrajov spravilo „réteša“. Stará mama za ten čas, kým som ja obtrhala okraje, pripravila osýpku, ktorou som obsýpala roztiahnuté „réteša“. Bolo to tak, akoby čarodejnica čarovala, čiže ja som bola tá čarodejnica, ktorá čaruje „réteša“ s tvarohom, zemiakmi, alebo ešte všelijakou inou osýpkou a urobila som ho bohatším. Keď som zakončila s čarovaním, stará mama bohaté „réteša“ „zakrutila“ a položila na plech, ktorý položila do horúcej rúry na pečenie. Takto sme rozťahovali a osýpali okolo šesť „rétešov“. Všetky sa piekli v rúre, len zemiakové „réteša“ sa pražilo v panvici. Z celého procesu robenia „réteša“ mám najradšej obtrhávanie okrajov, čarovanie s osýpkami a na koniec ochutnávanie a jedenie „rétešov“.

 Tento celý proces je jeden z mojich najkrajších zážitkov v kuchyni z detstva, ktorý robím až do dnes. Nie tak často, ale aspoň jedenkrát za dva mesiace. Cez zimu sa „réteša“ robí častejšie, lebo stará mama má viacej času na domácnosť a kuchyňu.

Ivona Tatliaková 7.a