Stretnutie slovenských pedagógov v Sarvaši

Význam diela Samuela Tešedíka (1742-1820), slovenského ev.kňaza, zakladateľa odborného školstva v Uhorsku, pokrokového pedagóga, spisovateľa, polyhistora a najmä veľkého filantropa nezaniká a odznieva i dnes. Tak to bolo vlani v Selenči, keď bola po prvýkrát udelená Cena Samuela Tešedíka zaslužilým slovenským dolnozemským pedagógom zo Srbska, Maďarska a Rumunska. Táto cena sa udeľuje za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí, za didakticko-metodickú prácu vykonanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí, za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí, ako aj za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí. V dňoch od 11.do 13.októbra t.r. sa práve maďarské mesto Sarvaš,v ktorom Samuel Tešedík pôsobil od roku 1767 až do svojej smrti,pýšilo tým, že prebiehalo tu 4. stretnutie slovenských dolnozemských pedagógov a v rámci neho aj tohoročné udelenie tejto ceny. Prítomným sa prihovorili a stretnutie otvorili riaditeľka sarvašskej slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia Zuzana Medveďová a podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Peter Prochácka. V piatok, 11.októbra udelené boli tri ceny Samuela Tešedíka: Jánovi Kaňovi zo Srbska, Oľge Suchánskej z Rumunska a Edite Pečeňovej z Maďarska.

Druhý deň stretnutia prebiehal v rámci prednášok dolnozemských pedagógov. Úvodom prebiehala prednáška venovaná Samuelovi Tešedíkovi, ktorú pripravila sarvašská učiteľka Aniko Podaniová. Prednášateľmi zo Srbska boli PaedDr.Svetlana Zolňanová, Anna Huďanová, Mária Andrášiková a Vladislava Lovásová. Z Rumunska sa svojou prednáškou predstavil Pavel Hlásnik, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku a prednášateľkami z Maďarska boli: Anna Franková, Marianna Bajczerová a Zuzana Nyemcsoková.

Popoludňajšia časť stretnutia bola venovaná obchôdzke evanjelického kostola a múzea Samuela Tešedíka, ako aj cintorína, na ktorom je Tešedík pochovaný. Krásne počasie žičilo aj plavbe loďkou riekou Körös.

Záverom stretnutia slovenských dolnozemských pedagógov najvýstižnejšie vyjadrujú slová Zuzany Medveďovej: „Verím, že každý z nás sa dnes cítil ako Tešedík.“

V. Lovásová

4. stretnutie dolnozemských slovenských učiteľov – Sarvaš (Maďarsko)

Účastníci Stretnutia slovenských dolnozemských učiteľov v Sarvaši

Členovia poroty Ceny Samuela Tešedíka...

Zuzana Medveďová, riaditeľka sarvašskej základnej školy, materskej školy a kolégia

Vzácni hostia

Slávnostný program sarvašských žiakov

Laudatio na Jána Kaňu

Učiteľ Ján Kaňa je mimoriadnym zjavom medzi slovenskou inteligenciou v Srbsku. Ide o obetavého, prácechtivého, národne cítiaceho muža, ktorý neváhal opustiť po skončení Učiteľskej školy rodný Petrovec a odísť do vzdialených Boľoviec za učiteľa. Okrem tej vzdelávaco-výchovnej práce, ktorú tam robil s plným nasadením, bol desiatky rokov hnacím motorom slovenského kultúrneho života v tejto osade.

Ján Kaňa 40 rokov pôsobil ako učiteľ triednej výučby na Základnej škole Branka Radičevića v Boľovciach v Republike Srbsko, kde sa aj vďaka nemu vyučovali a vychovávali deti Slovákov v slovenskom duchu a jazyku. Okrem toho, mimoriadne úsilie vynaložil v rámci školy na mimoškolských aktivitách žiakov. Bol neúnavným ochotníkom: organizoval folklórne a zvlášť úspešné divadelné súbory inscenácie v rámci Kultúrno-umeleckého spolku Sládkovič.

Ján Kaňa sa narodil v Petrovci 9. septembra roku 1933. Po skončení základnej školy v rodisku, zapísal sa na Slovenské gymnázium a po jeho úspešnom absolvovaní v rodisku získal v školskom roku 1952/53 na Učiteľskej škole aj diplom učiteľa triednej výučby. Koncom roka 1953 – 8. decembra sa zamestnal na Základnej škole Branka Radičevića v Boľovciach ako učiteľ a pôsobil tam celý svoj pracovný vek až do odchodu na dôchodok 1. septembra roku 1992. Ešte na Učiteľskej škole sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Annou Ponigerovou, ktorá sa s ním delila o radosti, krásu a problémy učiteľského povolania.

Boľovce sú osada neďaleko Belehradu, ktorá počíta zhruba 4000 obyvateľov, z čoho je štvrtina slovenskej národnosti. V čase, keď Ján Kaňa tu začal pôsobiť ako učiteľ, nebolo veľa učebníc ani učebných pomôcok v slovenčine, kontakty so Slovenskom úradné neboli v dôsledku Rezolúcie Informbyra a tak na učiteľoch bolo vynaliezať sa a s invenciou pristupovať k náročnej práci učiteľa. Okrem toho, že s láskou a zodpovednosťou pristupoval k svojim žiakom, organizoval ich do záujmových, zvlášť kultúrnych krúžkov, ktoré pripravovali kultúrno-umelecké programy, besiedky, folklórne a divadelné vystúpenia. Vychoval zo svojich žiakov zápalistých Slovákov, ktorí sa aj dodnes venujú zachovaniu a zveľadeniu kultúrnych hodnôt Slovákov v Srbsku.

Ján Kaňa patrí do generácie učiteľov, ktorí neboli iba učiteľmi školských detí. Organizoval prednášky aj pre dospelých, snažil sa spoluobčanom ozrejmiť výdobytky súčasnej vedy a techniky, obrábania pôdy, kultúru bývania... Sprostredkoval im zadovažovanie slovenských kníh a časopisov, dopisoval do vtedajšej slovenskej tlače vo Vojvodine.

V Kultúrno-umeleckom spolku Sládkovič v Boľovciach bol všetkým: neštítil sa ako učiteľ robiť ani práce domovníka, ktorého spolok nemal, bol organizátorom, choreografom, predsedom, režisérom. Pod jeho režisérskou taktovkou v malej osade akými sú Boľovce, vznikali obdivuhodné predstavenia, ktoré získavali na Prehliadkach slovenských ochotníckych divadiel Vojvodiny ceny nielen za herecké výkony, ale aj za inovatívny režisérsky postup a kultúru hovoreného slova. Ako režisér ochotník sa prvý odvážil slovenskú klasiku inscenovať moderným spôsobom, nielen keď ide o režisérsky postup, ale čo sa týka scénografického a kostýmového vybavenia predstavenia. Lásku k divadlu vštepil aj svojim žiakom, takže jeho žiaci a herci sa v súčasnosti chopili už či práce choreografov alebo režisérov. Nielen kvôli tomu, že osobne divadlo mal rád, ale venoval sa mu aj preto, že divadlo spočíva na reči a podľa neho tú slovenskú treba si cibriť aj mimo školy a rodiny. Aj preto jeho žiakov dodnes poznať po vysokej kultúre hovorenej reči.

Ján Kaňa sa uplatnil aj ako vynikajúci organizátor kultúrneho života v Boľovciach. Vďaka nemu do Boľoviec sústavne chodili hosťovať, tak tanečné ako aj divadelné súbory z iných slovenských prostredí. Keďže prostriedkov na kultúrnu činnosť nikdy nebolo nazvyš, robil to aj po cenu, že kým on pomáhal hosťom pripraviť sa na vystúpenie v dome kultúry, u Kaňov doma manželka s dcérami chystali pohostenie pre celý súbor.

Dnes sa na Základnej škole BrankaRadičevića v Boľovciach po slovensky nevyučuje. V súčasnosti (od roku 2004) na základnej škole v tejto osade existuje ambientálna výučba v slovenskom jazyku, v rámci čoho sa slovenské deti prostredníctvom tvorivých dielní zoznamujú so slovenským jazykom, ako aj s celkovou slovenskou kultúrou, zahŕňajúcou zvyky, obyčaje, folklórne a iné prvky.

Ale to, čo pán učiteľ Ján Kaňa siali toľké desaťročia v Boľovciach, aj dnes dáva plody. Lebo jeho žiaci, herci, tanečníci sú dnes tí, ktorí zotrvávajú v práci na poli slovenskosti aj v takej odľahlej osade od strediska Slovákov akými sú Boľovce, ktoré územne nepatria do Autonómnej pokrajiny Vojvodiny.

Preto Ján Kaňa, ktorý sa celým srdcom a zo všetkých síl po celý svoj život venoval vzdelávaniu v slovenskej reči a duchu, ďaleko od rodiska, nie vždy v žičlivých podmienkach, je dôstojným nositeľom Ceny Samuela Tešedíka. Nebyť učiteľov a ľudí takého profilu, takej obetavosti a horúceho slovenského srdca, dnes by sme už v mnohých prostrediach nemali čulý slovenský život a jeho obetavých a zanietených nositeľov.

Katarína Melegová-Melichová

predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku