Vianočné sviatky – spomienky, ktoré sa vynárajú na čas strávený doma s rodinou, voľné chvíle bez školy a učenia, honostne prestreté stoly, vyzdobené stromčeky, čas horúčky a stresu zo zháňania darčekov, sviatočné ceremónie a rituály v cirkvi; svetielko v duši! Ako pre koho!
Z dnešného sveta sa pomaly, ale iste stráca duchovný význam Vianoc. Spoza každého rohu na nás číha dedo mráz alebo Santa Claus a už mesiac-dva pred Vianocami znejú vianočné melódie a obchody sú preplnené všelijakými modernými vianočnými výstrelkami.
Skratka, Vianoce už dávno nie sú tým, čím bývali v minulosti. Už to nie sú tie sviatky pokoja. Nie je to už čas, keď sa zíde celá rodina pri jednom stole, aby prežila aspoň tento čas roka spolu, trávili spoločné pokojné chvíle. Častokrát sa pýtam, čo sa to deje s ľuďmi alebo ľudstvom práve teraz, v dnešnej dobe?
Veď to nebolo až tak dávno, keď žila veľká rodina v jednom dome, keď sa uctievali, všetko robievali spoločne... Keď nemali veľa peňazi, nesúťažili, že kto bude mať bohatší stromček, plnší stôl alebo svetielka okolo celého domu. Viem si ich predstaviť, moju praprababku, ako sedí okolo sedliackej pece, okolo nej sa nahaňajú vnučky. Čistí oriešky, ešte nedávno zozbierané spod stromu v ich dvore. Chystá ich do vianočného pečiva. Pri peci chvostikom veselo krúti pes Dunčo.Jedna z vnučiek, Anka, sa pýta starej mamy, že na čom si pochutnajú cez sviatky. Budú to vanílkové venčeky, orechové tyčinky a masťové slimáky-znela odpoveď. V tú zimu pod stromček vnučky dostali ručne vyrobenú guľu zo Slovenska, v Čadci...
Už zasa sú Vianoce pred prahmi. Sestra, ja a mama vybaľujeme ozdoby a postupne ich kladieme na stromček. V ruke sa mi našla práve tá červeno-biela guľôčka s hĺbeninou a pištekom, ktorú dostala moja starká v dávnom roku pod stromček od jej starej mamy. Mama dobre poznala dejiny mnohých ozdôb a nejedna bola zvláštna práve svojím pôvodom a rokmi. Boli už dosť staré, ale zachované. Zachované s láskou, opatrené...Ani čas im nemohol uškodiť. Aby sa nezabudlo na dávno zašlú dobu a dávno žijúcich blízkych ľudí.
Nebolo to všetko, čo nám po praprababičke zostalo. Mama často pozerá do jej receptoára a ožíva jej kuchárske majstrovstvá. Tomu učí aj nás. Nedalo mi pokoja a pochopenia, ako to mohli mať na Vianoce iba masťové koláčiky a slimáčiky??? Keď teraz takmer neprejde víkend, aby sme nenapiekli niečoho plnkového. Musela som to s mamou vyskúšať, ešte pred Vianocami...
Najprv sme si všetko prichystali a múku vyhriali / ako vždy prikazovala babka, že treba na kysnuté cestá /. Začala som čítať recept na nadrapnutom a ožltnutom papieri. Znel takto:
My sme postupovali takto: /trošku aj po našom, aby mal aj štipku súčasnosti/
Takto nám to vypadlo. Chutili výnimočne a voňali na Vianoce, aj na tie niekdajšie, aj na tie nadchádzajúce. Na takýto spôsob ožívame minulosť, uctievame a zachováme pamiatku na našich milých. To nikdy neumrie a nemôže nám byť ukradnuté. To je proste...niečo naše.
Tatiana Filipovićová, 7.b
